Ak je to však pravda, položme si otázku: dá sa aj inak? Ak sú vládci vždy zlí, je možné iné usporiadanie vecí, než také, že nám niekto vládne? Jedna možná odpoveď v dnešnej spoločnosti zaznieva. Ten zázračný liek sa volá „priama demokracia“. O všetkom si rozhodneme sami a bude. Nepotrebujeme vládu, starostov, poslancov, veď všetko sú to len príživníci. Tak. Problém vyriešený. Prineste niekto ďalšiu rundu.
Skúsme si to ale, než príde tá ďalšia runda, predstaviť. Skúsme to na lokálnej úrovni, lebo tá je dnes zaujímavá. Treba rozhodnúť, či má obec prenajať kus pozemku občanovi, ktorý o to žiada. Schváliť či neschváliť návrh rozpočtu školy. Schváliť podmienky verejnej obchodnej súťaže na prenájom obecného nebytového priestoru. Atakďalej. Viete si predstaviť miestne referendá na tieto témy? Nuž, ani ja nie.
On ten systém zastupiteľskej demokracie, keď v slobodných voľbách odovzdáme časť svojej moci zástupcom, má zmysel. Nikomu z nás sa nechce rozmýšľať – a už vôbec nie rozhodovať – o bežných starostiach obce.
Zároveň však vnímame, že v tom systéme niečo chýba. Máme pocit (často oprávnený), že naši zástupcovia nie sú zástupcami našimi, ale niekoho úplne iného. Že to celé aj tak riadia mocní páni v pozadí a celá demokracia je len taká zásterka. Že politika nie je o občanovi, ale o peniazoch, skrytom obchode a moci.
Na jednej strane teda nemôžeme a nechceme o všetkom rozhodovať sami, na druhej strane tí, ktorých si slobodne zvolíme, často nereprezentujú naše záujmy a možno keď aj áno, už tomu aj tak neveríme. Ako vyriešiť tento rozpor?
Aj keď je zjavné, že odpoveď na túto otázku ťažko môže byť jednoduchá, jedno čiastkové riešenie by som rád teraz, pred komunálnymi voľbami, skromne navrhol. Volá sa prvky priamej demokracie v rámci demokracie zastupiteľskej a navrhujem ho pre sféru komunálnej politiky.
Čo to je? Jednoduchým príkladom je, keď obec čosi plánuje a zvolá do kultúrnej sály občanov, aby ich informovala, nechá ich o danej veci hlasovať a potom tento hlas ľudu akceptuje. Alebo keď usporiada o nejakej otázke anketu či priamo lokálne referendum. Sú to však len bežné formy, ktoré majú svoje úskalia (slabá reprezentatívnosť, automatické pritiahnutie najmä negatívnych reakcií, referendum je dosť drahé). Chce to ísť ďalej. V tejto veci však zatiaľ nezvyknú byť naši zástupcovia veľmi kreatívni.
Jednu vec by som chcel zdôrazniť: prvky priamej demokracie neznamenajú zrušenie zastupiteľskej demokracie. Obec má stále starostu a poslancov. Vtip je v tom, že v tomto prípade starosta či poslanci delegujú právomoc rozhodnúť konkrétnu vec na občanov. Ide o ich dobrovoľný akt. Na ten nie je potrebné meniť kompetenčné zákony či trápiť sa univerzálnosťou riešenia. Ide vždy o konkrétnu otázku, dostatočne dôležitú, aby za to stála, s ktorou sa zástupcovia občanov obrátia späť na tých, ktorí im vo voľbách dali právomoc rozhodovať.
Že prečo by to mali poslanci či starosta robiť, keď raz dostali od občanov mandát? Nuž, ak sú vo funkcii pre ľudí a nie pre peniaze, tak kvôli tým ľuďom. Lebo sú veci každodenné, pre ktoré má zmysel zastupiteľská demokracia a sú zásadné otázky s dlhodobým dopadom, kde má zmysel obrátiť sa späť na občana.
Je jasné, že takýto proces prináša nejakú prácu. Aby občania mohli zodpovedne rozhodnúť, je potrebné ich dôsledne, proaktívne a nestranne informovať o variantách, ich výhodách a nevýhodách. To býva proces náročný a spravidla neocenený a predpokladá dobrú vôľu na všetkých stranách.
Výsledok však, keď to výjde, stojí za to: stotožnenie sa občanov s krokmi vedenia, zážitok toho, že môžu rozhodovať o dôležitých veciach sami, pocit spolunáležitosti k obci. Prirodzeným dôsledkom je ich väčšia angažovanosť a dôvera vo veci verejné aj voči predstaviteľom moci.
A aké formy by mohla mať takáto priama demokracia? Tu by som rád trochu pomohol chýbajúcej kreativite našich zástupcov. Okrem jednoduchých verejných zhromaždení a drahého referenda by som ponúkol do diskusie dve možnosti, ktoré sú stále dostatočne lacné a správne uchopené by mohli byť veľmi účinné:
Participatívny rozpočet. Tu ide o to, že o vyčlenenej časti rozpočtu rozhodnú sami občania. Možno uprednostnia opravu chodníka, možno výsadbu stromov, vybudovanie detského ihriska a možno vypracovanie plánu na cyklotrasu. Tento proces môže byť dvojkolový: zbieranie nápadov a hlasovanie. V niektorých obciach a mestách už v nejakej forme žije.
Rozšírené verejné hlasovanie. Typické miesto pre verejné hlasovanie je na verejnom zhromaždení. V tomto prípade by sa dalo hlasovať po určitý čas (povedzme týždeň) aj mimo neho, napríklad na miestnom úrade. Princípom je, že by bolo známe, kto ako hlasoval, čím by sa eliminovala možnosť podvodného viacnásobného hlasovania (a teda odpadá drahé zabezpečovanie referenda). Fakticky by išlo o obdobu hlasovania poslancov – tam tiež vždy vieme, kto ako hlasoval. Výsledok: lacná a účinná forma verejného referenda.
Ďalšie formy môžu vzísť z verejnej diskusie, ak sa takáto rozvinie. Inšpiráciou môže byť napríklad ľudová iniciatíva z maďarského samosprávneho systému, čo je podnet istého percenta občanov, ktorým je zastupiteľstvo povinné zaoberať sa, alebo dobrovoľný záväzok zastupiteľov riadiť sa výsledkami miestneho referenda aj v prípade nedostatočnej účasti (a teda zreálnenie inštitútu referenda na miestnej úrovni).
Onedlho budeme voliť svojich zástupcov do miest a obcí. Ak sa nájdu takí, čo sa chytia takýchto myšlienok, pamätajme si to. Budeme ich my sami vedieť chytiť za slovo, keď budú zvolení.
