O ideálnom politikovi

Autor: Vlado Mokráň | 12.6.2014 o 8:00 | Karma článku: 8,31 | Prečítané:  1822x

Zdá sa mi, že pri dnešnom mediálnom križovaní nádejného politika, ktorý ako jeden z mála má ambicióznu víziu lepšieho Slovenska, nastal správny čas položiť si otázku: aký je ideálny politik? Ako si ho predstavujeme? Ak odpisujeme Rada Procházku (čo mnohí dnes, zdá sa, robia), nuž dobre. Ale skúsme si povedať, aký by mal byť ten naozaj správny politik, ktorému budeme ešte ochotní zveriť svoju pošramotenú dôveru.

Vzhľadom na mnohé názory v médiách a virtuálnom priestore sociálnych sietí v posledných dňoch si dovolím takýto ideál načrtnúť.

  • Ideálny politik je silná osobnosť, ktorá dokáže osloviť väčšinu a má veľké plány aj energiu na ich uskutočnenie. Zároveň je nesmierne skromný až tichý človek s neveľkou sebadôverou (žiadne „veľké ego“).
  • Vždy hovorí celú pravdu, je za každých okolností úprimný. Zároveň keď jeho kolegovia urobia chybu, zakryje ju a zoberie ju na seba. Ak má k jednej veci ľudský postoj, že ju zároveň kritizuje aj chápe, povie pravdu, ale zároveň ju nepovie, pretože by si protirečil, čiže klamal.
  • Má veľa peňazí, ktoré zarobil poctivou prácou, aby nemusel prijímať žiadne dary v kampani. Pri zarábaní týchto peňazí sa nikdy neocitol na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov so žiadnym politikom ani vysoko postaveným činiteľom z akejkoľvek finančnej skupiny. Kampaň zaplatí podľa možností zo svojich úspor. (V ideálnom prípade je zároveň chudobný, pretože všetci bohatí sú zlodeji.)
  • V kampani použije preukázateľne aspoň milión eur, inak by bol podozrivý. Zároveň dodrží zákonom predpísaný limit 133 tisíc. Kampaň robí iba 15 dní pred voľbami – počas tohto obdobia získa priazeň väčšiny voličov.
  • Vypočuje si každého kritika na fejsbúku a zariadi sa podľa jeho múdrych rád.

A teraz trochu vážnejšie. Celkom seriózne: čo od politika očakávame? Napríklad k tej dnes tak premieľanej téme financovania. Kampaň, ktorú si ľudia všimnú, stojí veľké peniaze. Také, aké si väčšina z nás v bežnom živote nevie predstaviť. Ako ju má budúci politik financovať? V dnešnom svete sa aj čistí darcovia zdráhajú byť zverejnení – nechcú byť terčom vyzvedania sa médií, podozrievavých pohľadov („čo ti za to sľúbil?“), prípadne vyčlenenia z verejných obstarávaní, ktoré sú na dnešnom Slovensku väčšinou spolitizované.

A keď sa politik celkom vážne napriek spomenutému snaží o maximálnu transparentnosť, vytkneme mu ako smrteľný hriech fakt, že pod tlakom okolností išla jedna platba priamo od člena jeho tímu, pretože na transparentnom účte neboli peniaze. Nerozpakujeme sa zároveň tvrdiť, že je určite platený veľkými sponzormi, napriek tomu, že ak by tomu tak bolo, tak by asi nemal problém s cash flow.

Nemáme náhodou od politikov tak trochu nesplniteľné očakávania?

Mám dojem, že spŕška kritiky, ktorá sa zniesla na Rada Procházku, už presiahla bežnú a pochopiteľnú úroveň nedôvery v politiku a politikov (priznajme, živenú jeho ešte stále nezvládnutou komunikáciou), a ocitla sa ďaleko na území, kde si do neho kritici projektujú podvedomú túžbu potvrdiť si názor, že všetci politici sú zlodeji. Chápem ich. V opačnom prípade by museli priznať, že svet je iný, než si mysleli – a to bolí.

Byť systémový kritik je dnes módne a príjemné. Dá sa to aj na pive a zvyšuje to morálny kredit nadávajúceho v očiach spolupijúcich aj v jeho vlastných. Ale podľahnutím tomuto módnemu trendu sa ešte pravdy nedoberieme. A lepšieho zajtrajška už vôbec nie.

Ako sa dostať von z bludného kruhu nereálnych očakávaní a kombinácie neschopnosti nádejných politikov lepšie komunikovať a našej neochoty dať im čas naučiť sa to?

Okrem širokých ciest, ktoré vedú do pekla (resp. do Banskej Bystrice), vidím jednu kľukatú cestičku, ktorá tam nevedie: reálnejšie videnie vecí. Predsa nie všetci „hore“ sú skorumpované svine. Rozpoznávajme medzi nimi. Uvažujme. Jedna platba mimo transparentného účtu pod tlakom okolností je niečo úplne, ale úplne iné, ako milióny zohnané „vlastnou hlavou“. Úprimnosť pred novinármi nie je zbavovanie sa zodpovednosti na úkor kolegov. Zmena názoru je čosi iné ako klamstvo. Priznanie, že vec vidím z dvoch strán, je niečo iné, ako odporovanie si.

Uvedomme si, že cieľom tých skutočne skorumpovaných politikov a ich osobných oligarchov nie je nutne to, aby sme im verili. Im stačí, keď nebudeme veriť nikomu, keď stratíme schopnosť rozlišovať.

Dajme novým politikom šancu. Nezatvárajme okno len preto, že svieži vietor prináša aj čosi, čo nám ešte celkom nevonia. Ak to okno opäť zatvoríme, zostaneme ďalej žiť v smrade, ktorý sme si tu vyrobili za posledných 20 rokov.

 

PS: Pre radoskeptikov: neberiem vám vašu skepsu. Je užitočná. Politikov treba strážiť. Ale skôr, než sa na mňa v diskusii zosypete, pozrite si video Toma Nicholsona, ktoré ma k tomuto článku čiastočne inšpirovalo. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.


Už ste čítali?