Pani, ktorá ma má na starosti, mi starostlivo vysvetlila, že ona to bohužiaľ potvrdiť nemôže. To ona nerobí. Musím dať žiadosť do podateľne. Chvíľu som neveriacky krútil hlavou, než som pochopil, že ju nepresvedčím.
Takže sprievodný list. Hlavička, adresát, vec, týmto vás žiadam o potvrdenie... bla-bla. Tak. Vytlačené, podpísané. Môžem ísť.
Prišiel som do podateľne s pocitom absurdity, že kvôli jednej pečiatke na tlačive, ktoré som si sám vypísal, podstupujem niečo takéto. Pocit absurdity bol však predčasný. K žiadosti totiž treba kolok. Jeden a pol eurový. Nie, nedá sa zaplatiť, treba kolok. Kde ho dostanem? No predsa na pošte. Inde vám kolok predsa nepredajú. Pán v podateľni sa na mňa pozeral, ako keby som spadol z jahody. Nuž, keďže nie som homo officus, naozaj mi to celé prišlo, jemne povedané, neuveriteľné.
Zaúpäl som a odviezol som sa na najbližšiu poštu. Vystál som pätnásťminútovú radu a zakúpil jeden a pol eurový kolok.
Späť na daňový. Pán láskavo prevzal moju žiadosť.
Uľavilo sa mi.
Teraz budem čakať. Daňový úrad má na tento úkon 30 (slovom tridsať) dní.
Na potvrdenie toho, že som mu do priznania napísal pár konkrétnych čísiel.
Je to skvelý pocit, vedieť, koho zo svojich daní živím.
PS (dopísané 19. 5. 2014): Žiadosť podaná 17. 4. bola vybavená 2. 5. Dozvedel som sa to 19. 5., kedy mi to došlo doporučene poštou. Čo sa dialo tých 17 dní od 2. 5., netuším. Sú veci medzi nebom a zemou...