4 cesty alebo kam nás nasmeruje nový prezident...

Autor: Vlado Mokráň | 17.2.2014 o 8:15 | (upravené 17.2.2014 o 8:44) Karma článku: 13,28 | Prečítané:  2041x

Tento článok nie je o právomociach prezidentských kandidátov, ich politickej orientácii, programe ani schopnostiach presadiť ho. Skúsim sa zamyslieť nad niečím, čo je pri prvom pohľade menej očividné, avšak čo je možno nemenej dôležité z dlhodobejšieho hľadiska.

Skvelý psychológ Scott Peck svojho času opísal [1], ako zvyknú byť spoločnosti preniknuté určitým „duchom", ktorý vychádza zo spôsobu, akým je daná spoločnosť riadená. Ako príklad uviedol dve (inak totožné) organizácie, s tým, že v jednej bolo vedenie, ktoré chcelo ľudí motivovať a v druhej bolo také, že ich chcelo skôr využiť. V oboch sa akýmsi neviditeľným spôsobom to, čo reprezentuje najvyššie vedenie, pretaví do celej organizácie. V prvom, motivovanom tíme, budú ľudia spolupracovať, v druhom, kde sa premietol princíp „využitia", si členova tímu budú stúpať po hlavách.

Život ma presviedča, že na tom niečo je.

Hlava štátu, popri právomociach, ktoré má, vyjadruje aj isté hodnoty. To, kým je a čím žije, vysiela ostatným ľuďom určitý signál, nejaké posolstvo. Či chce alebo nie, jeho (jej) vnútorné hodnoty sa premietajú navonok, a tak do istej miery určia aj latku kultúry v spoločnosti.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, kam by jednotliví kandidáti vedeli smerovať Slovensko, ak by sa stali hlavami štátu.

Možno si hovoríte, že kiež by sme na tom boli tak dobre, aby sme riešili takéto veci. Máte pravdu: omnoho dôležitejšie je, aby bol nový prezident demokrat a nemal „putinoidné" ambície absolútnej moci. Táto úvaha však nie je o predsedovi strany a vlády (pretože je jasné, kam bude Róbert Fico ako prezident Smerovať túto krajinu). Táto úvaha je o troch kandidátoch, ktorí sa javia ako jeho najpravdepodobnejší súperi, a teda aj ako potenciálni prezidenti. My, čo nevolíme istoty, si poväčšine vyberáme medzi nimi (Pavol Hrušovský snáď odpustí, že som ho sem nezaradil).

Na tomto mieste musím poprosiť čitateľa o zhovievavosť: tento článok nie je analýza nezávislého experta. Nie som ani expert ani nezávislý - svoj názor mám a určite to budete cítiť. Rovnako nejde ani o rozbor programov kandidátov, vychádzam skôr z ich dlhodobého pôsobenia a celkového subjektívneho dojmu.

Milan Kňažko

MilanKnazko.jpgMilan Kňažko je herec. Ako taký dokáže zahrať štátnika, charakterného hrdinu aj drsňáka, ktorý sa nebojí mať kolty „proklatě nízko". Dnes tu však nejde o to, čo dokáže zahrať, ale čím naozaj je, pretože vo funkcii nebude hrať. A aj keby, jeho skutočná podstata prenikne medzi riadkami.

Z jeho politického pôsobenia, ktoré začalo novembrom 1989, vidno, že dôležitým rysom Milana Kňažka je odvaha. Postavil sa proti režimu (vtedy išlo takmer o absenciu pudu sebazáchovy), potom proti intelektuálnym demokratom VPNky, neskôr aj proti Mečiarovi (dnes tvrdí, že ho odhalil ako prvý - čo je, samozrejme, prinajmenšom hrubé zavádzanie). Každopádne, asi sa netreba báť, že by sa zľakol predsedu Smeru.

Je to však asi aj jeho najväčšia slabosť. Zdá sa, že to, že dokáže byť v debate tvrdý až arogantný, je súčasťou jeho výbavy, ktorú ťažko potlačí. Jeho prednosťou je tiež bezpochyby zmysel pre humor, ale aj ten býva spravidla dosť cynický.

Viem si Milana Kňažka predstaviť ako prezidenta, ktorý sa snaží robiť zo svojho úradu protiváhu predsedovi vlády a ako pitbul stráži demokraciu. Ťažšie si ho viem predstaviť ako štátnika s pozitívnou víziou, ktorý spája ľudí. Keď bude prednášať novoročný prejav, bude to prejav proti, nie za. Áno, pomenuje viditeľné zlo, bude aktívne bojovať proti nedemokratickým praktikám. Ale že by dokázal vnímať nálady v spoločnosti, pomenúvať problémy, ktoré väčšina ešte nevidí, prinášať otázky do spoločenskej diskusie, by som od neho nečakal. Milan Kňažko nie je vizionárom, je bojovníkom.

Kultúra prezidentského úradu už utrpieť nemôže, takže to, že ju Milan Kňažko veľmi nepozdvihne, nám dnes až tak nevadí. Možno by sme ale nemuseli ani v tejto veci úplne rezignovať.

Posolstvom prezidentovania Milana Kňažka bude „Proti arogancii moci treba bojovať tvrdo. Život je boj".

Andrej Kiska

AndrejKiska.jpgAndrej Kiska je úplne iný typ. Celý život sa pohybuje v prostredí podnikateľskom a v tzv. vyššej spoločnosti. Je to kultivovaný pán, ktorého osoba dnes vyjadruje jednu veľmi užitočnú myšlienku: „keď si človek zarobí, môže peniaze aj rozdávať". Tento postoj je súčasťou západnej kultúry a k nám, bohužiaľ, ešte nedorazil. Tu je Andrej Kiska na našom území priekopníkom a zaslúži si za to úctu.

Andrej Kiska sa ako bohatý podnikateľ a filantrop nepochybne hodí do vyššej spoločnosti - na bály, dobročinné koncerty, do divadla a asi aj na priateľské prezidentské návštevy.

Na druhej strane, stačí toto posolstvo na prezidentský úrad? Čo si viem predstaviť ťažšie, je štátnik Andrej Kiska, spisujúci správu o stave republiky. Robiaci vyhodnotenie plnenia vládneho programu úradujúcou stranou či koalíciou. Pomenúvajúci problémy našej doby, výzvy, ktoré stoja pred spoločnosťou. A snažiaci sa nájsť na ne odpovede. Hľadajúci múdre riešenia nielen pre konkrétny problém v danom čase, ale také, čo prežijú jeho prezidentúru.

Iste, manažér Andrej Kiska sa bude vedieť obklopiť poradcami. Ale ja by som uprednostnil prezidenta, ktorý si bude prejavy písať sám, ak je taký aj v ponuke.

Atribútom Andreja Kisku je jeho apolitickosť. Otázka na zamyslenie je, či to je pre prezidentský úrad naozaj až tak užitočné, či nepotrebujeme prezidenta skôr nadstraníckeho, než apolitického. Dnes máme tendenciu pod pojmom „politik" vnímať skorumpovaného lumpa. Tým Andrej Kiska asi nie je - a na tom aj buduje svoj imidž. Lenže slovo „politik" môže predstavovať aj človeka, čo chce s víziou služby občanom presadiť model spoločnosti, ktorý považuje za užitočný pre všetkých. Veď politikom bol napr. aj Tomáš Garrigue Masaryk.

Jeho posolstvom v prezidentskom úrade bude v lepšom prípade „je fajn rozdávať peniaze". V horšom prípade čosi ako „dobrý prezident vám pomôže, keď máte problémy". Prečo to je horší prípad? Pretože takéto posolstvo sú len prezlečené istoty súčasného premiéra.

Radoslav Procházka

RadoProchazka.jpgRado Procházka má oproti obom pánom jednu výhodu. Už niekoľko rokov sa pohybuje vo verejnom priestore nielen ako politik, ale (ešte dlhšie) ako človek mysliaci a píšuci. Vzťah občana a štátu, zmysel spoločenstva, štát ako verejná zmluva atď. - to sú témy, ktoré má dávno premyslené. Je schopný vnímať spoločnosť - napríklad ako jediný spomedzi kandidátov už dávno pomenoval riziko pre demokraciu, ktoré my ostatní začíname vnímať až dnes - mám na mysli riziko samozvaných revolučných hnutí, podporovaných frustrovanými občanmi, cieľom ktorých je demontáž celého systému pod heslom „všetko je tu zle" [2].

Rado Procházka ako jediný z týchto kandidátov má nábeh na to, aby bol štátnikom, ktorý „vidí za roh", vie prinášať témy a hľadať na ne odpovede (aj keď, samozrejme, neomylný nie je: jeho dlhší čas trvajúce presvedčenie o možnosti vnútornej obrody KDH sa ukázalo byť naivným). Navyše, okrem toho, že vie byť vďaka výnimočnej schopnosti argumentácie pevným oponentom dnešnej garnitúre, má aj pozitívnu víziu, ktorú ponúka.

Avšak podobne ako v prípade oboch ďalších kandidátov, aj u neho je jeho výhoda zároveň jeho najväčšou slabinou. Vďaka tomu, že má veci premyslené a vie presne, čo hovorí, pôsobí na mnohých povýšene či dokonca karieristicky, zvlášť, keď používa akademický jazyk. Skrátka, za jeho odbornosťou zatiaľ nie je dostatočne vidno jeho ľudskú tvár. Tú pritom má, lenže jeho autenticitu vidia iba jeho blízki a tí, ktorí aj čítajú jeho texty.

Posolstvo prezidenta Rada Procházku bude niekde medzi „zlovôli moci sa dá vzdorovať pevne a pritom kultivovane" a „politici sú tu pre ľudí, nie naopak". S dodatkom, že tomuto posolstvu nebudú rozumieť jednoduchšie mysliaci občania.

Jednou drobnosťou sa však Rado Procházka ľuďom približuje, a tú treba pomenovať, pretože sa týka kultúry prejavu. Z času na čas použije aj tvrdšie slovíčko, ktoré je potom v o to väčšom kontraste s jeho slušným prejavom. Robí tak veľmi zriedka, zachovávajúc si chladnú hlavu a vždy v kontexte, v ktorom je na mieste pomenovať veci tvrdo, avšak predsa: je to správny spôsob priblíženia sa k ľuďom?

Takže?

Je niektorý z kandidátov dokonalý? Isteže nie. Dokáže niekto z nich osloviť všetkých? To nedokáže nikto.

Každý z nich má svoje slabiny. Je na nás, aby sme posúdili, nakoľko sú to ich limity, ktoré už neprekročia a nakoľko z nich dokážu vyrásť. Kto z nich má na to, aby prezidentský úrad pozdvihol na miesto, v ktoré už asi ani nedúfame?

Prajem vám statočným, čo ste sa dočítali až sem, aby ste mali v marci pri výbere šťastnú ruku - a ešte viac, aby ste mali aj rozum a prišli voliť aj v druhom kole, nech sa tam dostane ktorýkoľvek z týchto pánov.


Zdroje

[1]: Scott Peck: A World Waiting To Be Born - Civility Rediscovered. V českom preklade Svět, který čeká na zrození - Návrat k civilizovanosti.

[2]: Blog z 3. 2. 2012: Spoločenstvo kruhovej obrany.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.


Už ste čítali?